BEZ MINULOSTI NIET PRÍTOMNOSTI

Od začiatku druhej polovice 19. storočia sa na území Slovenska začala šíriť propagácia pohybu v prírode, zimnej turistiky a otužovania, ktoré mali priaznivý vplyv na zdravie človeka. Tak sa v mestách projektovali prírodné parky na oddych a vznikajúcu športovú aktivitu a v podhorských podmienkach vznikali zariadenia na klimatický pobyt a liečbu.

KAM VEDIE CESTA, TAM PRICHÁDZA ROZVOJ

Cestu rozvoja od druhej polovice 19. storočia predstavovala železnica – brána do sveta. Na rozmachu turizmu a vytvorenia strediska cestovného ruchu vo Vysokých a Nízkych Tatrách, klimatickej liečby, športu, či turistiky mala najväčšiu zásluhu Košicko – Bohumínska železnica, vďaka ktorej bolo naše územie spojené s celou Európou. Úsek Žilina - Poprad spustil svoju prevádzku v roku 1871. Vďaka železnici stúpal záujem o Tatry a o tatranské osady sa začali zaujímať turisti z Viedne, Budapešti a zo Sliezska.


ORGANIZOVANÁ LYŽIARSKA TURISTIKA AKO MÓDNY TREND

V čase vzniku organizovanej turistiky a neskôr aj lyžovania bolo Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie. Členstvo vo vznikajúcich turistických spolkoch, kluboch a združeniach tvorila v tom čase početná inteligencia, úradníctvo, vojaci, obchodníci, remeselníci, ale aj ľudia z domácností. Na vznik a rozvoj lyžiarskej turistiky a neskôr pretekového lyžovania mal vplyv Uhorský karpatský spolok so sídlom v Kežmarku.

Lyžovanie na našom území sa začalo šíriť v druhej polovici 19. storočia. Spočiatku sa bralo ako nový druh zábavy na snehu, až postupne sa pretransformovalo na moderný šport. Lyže mali praktické využitie začali sa používať pri práci v lese, pri doručovaní pošty v horských oblastiach alebo pri poľovačke. Majetnejší nadšenci lyží s najmodernejšími lyžiarskymi výstrojmi vyhľadávali pre svoje túry aj vzdialenejšie horské strediská akými boli Vysoké Tatry, ktoré sa od roku 1871 stali vďaka železničnej trati populárnym miestom turistického lyžovania. Koncom 19. storočia bolo lyžovanie neodolateľnou módou a spoločenským javom, ktorému podľahli masy prívržencov.  


LYŽOVANIE NA SLOVENSKU

O lyžovanie u nás sa začali zaujímať ľudia rôznych profesií, postavenia, záujmov, ale i jednotlivci a kolektívy. Ich šíritelia boli cestovatelia, obchodníci, diplomati, vojaci a študenti, ktorí po úspechu lyžiarskej expedície nórskeho polárneho bádateľa Nansena, objavili nový dopravný prostriedok „ski“. Prvé lyže k nám začali prenikať zo severských krajín.

Najvýznamnejšou osobnosťou pri vzniku a šírení lyžovania na území Slovenska bol Mikuláš Szontagh, kúpeľný lekár zo Starého Smokovca. Zo svojich ciest do európskych stredísk cestovného ruchu a kúpeľníctva doniesol v roku 1873 do Vysokých Tatier lyže.

Priekopníkom lyžovania na Liptove bol mikulášsky kožiar Kornel Stodola, ktorý lyže v roku 1888 používal so svojou spoločnosťou zväčša na zábavu. Prvé lyže v Liptovskom Mikuláši začal podľa nórskeho vzoru vyrábať kolársky majster Ján Strižka, ktorý zostrojil aj prvý prenosný lyžiarsky vlek na Slovensku. Tvoril ho navijak upevnený na stojane, na ktorom sa pomocou kľuky navíjalo lano a vyťahovalo lyžiarov na svah. Kvalitný rozvoj lyžovania a jeho technickú úroveň ovplyvňovali lyžiarske školy. 


LYŽIARSKE ŠKOLY

V čase vzniku a rozvoja lyžovania boli na Slovensku tri lyžiarske školy: Nórska lyžiarska škola obsahovala techniku behu, zjazdu a terénnych skokov, kedy sa používal tzv. telemarský tvar lyží. Lyže za ohybom hrotu boli najširšie (9 cm), v prostriedku boli najužšie (7 cm) a na konci opäť o niečo rozšírené (8 cm). Nórska lyžiarska škola ovplyvňovala naše lyžovanie prostredníctvom cestovateľov a prvých severských inštruktorov vo Vysokých Tatrách (1905,1927, 1932) a v Banskej Bystrici (1932).

Lilienfeldská (alpská) lyžiarska škola sa sústredila na alpský terén a zásadne zrekonštruovala jednotlivé časti nórskeho lyžiarskeho výstroja. Pomerne dlhé nórske lyže sa skrátili na 190 až 220 cm, spevnila sa ich konštrukcia a odstránil sa zo sklznice žliabok, na ktorý sa častejšie lepil sneh. Viazanie Lilienfeld malo náročný kovový mechanizmus, ktorý umožňoval voľný pohyb päty nahor, takže si lyžiar mohol kľaknúť, na druhej strane bránil vysúvaniu chodidla do strán, čo bolo dôležité na prudkých svahoch, no a zvláštna pružina pritláčala chodidlo stále k lyži. Na rozdiel od nórskej školy, ktorá využívala dve palice, charakteristickým znakom alpskej lyžiarskej školy bola jazda s jednou hrubšou dvojmetrovou palicou zakončenou ostrým kovovým hrotom. Základom tejto lyžiarskej techniky boli oblúky v prívrate.

Bilgeriho lyžiarska škola podstatne ovplyvnila vývoj lyžovania pred I. svetovou vojnou a zdokonalila techniku alpskej lyžiarskej školy i výstroj lilienfeldskej školy. Jazda v tejto škole sa vyznačovala dynamikou, väčšou rýchlosťou, používaním dvoch palíc a telemarským tvarom lyží.

Foto zdroj:
http://goo.gl/Ammn27
http://goo.gl/7H0QS1


LYŽIARSKE SPOLKY

Turistické lyžovanie sa udomácnilo aj v turistických spolkoch. Od roku 1905 prenikali do turistického lyžovania rôzne súťažné prvky a vyspelejší lyžiari sa intenzívne zaujímali o pretekové lyžovanie. Tak vznikla potreba zakladať lyžiarske školy, vyučovať a organizovať pretekové lyžovanie. Medzi prvých organizovaných turistov, ktorí prejavili záujem o lyžovanie, patrili členovia mikulášskej sekcie Uhorského karpatského spolku, založenej v roku 1884. Práve títo si začali robiť organizované vychádzky na lyžiach, do okolia mesta aj do vzdialených dolín a chotárov. Ich kroky viedli aj na náročnejšie lyžiarske túry na Ďumbier v zime v roku 1910/11, či na prechod Demänovskou dolinou. Pozoruhodnejšie lyžiarske aktivity boli zaznamenané v baníckom mestečku Kremnica, ktorého okolie s nadmorskou výškou 1 300 m n.m. pripomínalo alpský terén, ten vďaka železničnému spojeniu Budapešť-Vrútky radi navštevovali aj lyžiari z Maďarského lyžiarskeho klubu.

V rokoch 1907-1918 prežívala Kremnica zlatý vek vzniku a rozvoja lyžovania, pretože sa stala významným lyžiarskym centrom Uhorska. 18. januára 1914 sa v Kremnici konali prvé celouhorské lyžiarske preteky v behu a skoku na lyžiach. Lyžovanie na strednom Slovensku tak dosiahlo ešte pred I. svetovou vojnou európsky štandard vo výcviku, lyžiarskej techniky, v organizovaní náročnej lyžiarskej turistiky a úspešne zvládlo aj usporiadanie prvých celoštátnych lyžiarskych pretekov, či založenie prvého lyžiarskeho klubu v regióne. Medzivojnové obdobie na chvíľu zabrzdilo rozvoj zimnej turistiky. Práve počas rokov 1914-1917 sa organizovali vojenské lyžiarske kurzy a ich výcvik mnohokrát zasahoval aj do vysokohorského terénu. Po roku 1917 sa lyžovanie dostalo do škôl. Tento ojedinelý čin bol návrhom lyžiarskeho zväzu a celoštátnej telovýchovnej rady ministerstva školstva v Budapešti, ktorá rozhodla, že vo vybraných školách budú prebiehať lyžiarske výcviky formou jednorazových kurzov vyškolených učiteľov lyžovania.

POVOJNOVÁ SITUÁCIA

Po vyhlásení nového štátu prestala existovať resp. dočasne pracovať lyžiarska sekcia Uhorského karpatského spolku v Spišskej Novej Vsi a veľa iných turistických sekcií ako i v mestách a lokalitách ako Liptovský Mikuláš, Kremnica, Bratislava, Zvolen, Banská Štiavnica, na Spiši a vo Vysokých Tatrách,  v ktorých sa lyžovanie rozvíjalo. Uhorský karpatský spolok sa v priebehu rokov 1919-1922 sa v dôsledku revolučných zmien a nového mocenského usporiadania sformoval na Karpatský spolok a na Slovensku začali vznikať nové organizácie ako Klub československých turistov a Sokol, ktoré sa venovali turistickému a neskoršie aj pretekovému lyžovaniu.


VZNIK STREDISKA JASNÁ

Rozmach turistického ruchu v Nízkych Tatrách je spojený so skončením II. svetovej vojny, keď sa tepna Nízkych Tatier – Chopok aj s výbornou polohou Demänovských jaskýň (objavenými v r. 1921), stáva centrom záujmu Štátneho podniku Riaditeľstva pre cestovný ruch ako i dobrovoľníkov, architektov, inžinierov a odborníkov, ochotných realizovať náročné horské projekty od moderných ciest až po výstavbu prvej lanovky. Osobitnú publicitu výstavby výťahu (lanovky) na Chopok inicioval ešte v roku 1936 Alojz Lutonský, vtedajší generálny tajomník Klubu Československých turistov. Postupne sa od roku 1946 spracúval krajinný (regulačný) plán Jasnej – prvého plánovaného strediska v Nízkych Tatrách, ktorý vošiel do platnosti 24. augusta 1949. Nové turistické centrum v závere Demänovskej doliny v lokalite Kvasničník dostalo názov Jasná a od tohto obdobia sa stáva moderným zimoviskom a rekreačným strediskom.

Foto zdroj:
Archív TMR


Použitá literatúra:

Terezčák  J.: Dejiny lyžovania na Slovensku 1860-1944, Slovenský lyžiarsky zväz 1997
Lutonský A., Lazišťan E.: Jasná, Osveta n.p. Martin, 1953
Nižňanský J.: Jasná a Demänovská dolina, Nakladateľstvo Cestovného ruchu n.p. Bratislava, Edícia Cestovného ruchu č. 18, 1953
Kostka P.: Geografická analýza vybraného střediska Zimné rekreace (Bakalárska práca), Masarykova univerzita Brno, 2012

Foto zdroj:
Archív TMR